FĽAŠA

            Fľaša – takto sme prezývali nášho stredoškolského učiteľa. Bol fádny, nudný, hanblivý pri kontaktoch, uhundraný, bez radosti zo života. Keďže nevyučoval nijaký „nebezpečný“ predmet, nikto z nás sa ho nebál a robili sme si z neho dobrý deň. Mal to s nami ťažké – bolo nás v triede päťdesiat, a to aj pre dobrého učiteľa bola poriadna fuška.
            Raz som nechal cez hodinu na lavici položené poštové známky, lebo sme si ich cez prestávku vymieňali. Zastal pri mne, sklonil sa nado mňa a celkom potichu povedal: „Zbieraš známky? Ja tiež!“ Počas jediného okamihu, jednej celkom krátkej chvíle, som pri týchto slovách uzrel v ňom iného človeka. Toho, ktorý sa skrýval za nešťastnou úlohou preťaženého učiteľa.
            Prešlo veľa rokov. Stal som sa kňazom. Jedného dňa som stretol svojho spolubrata a ten mi rozpráva: „Dnes som bol navštíviť jedného starého chorého muža. Táto návšteva ma deprimovala. Rozprával mi, ako bol učiteľom, ale to povolanie nebolo pre neho. Ani so žiakmi nevychádzal dobre a tí mu stále ubližovali. Smiali sa z neho. Prezývali ho Fľaša a tým vyjadrili všetko. Nezaujímavý, objekt ich hry a nakoniec vhodný do odpadkového koša.
            Ešte aj po desaťročiach ma obliala horúčava. Aj ja som bol medzi tými všivákmi, ktorí mu strpčovali život. Ale vtedy som si ešte neuvedomoval následky nášho správania. Ako svojou bezohľadnosťou už v mladom veku dokážeme veľmi ublížiť.

(zdroj: Reinhold Stecher: Anekdoty zo života innsbruckého biskupa)